„Kedykoľvek som stál pod stenami hradnej zrúcaniny, napĺňal ma zvláštny pocit. Akoby okolo mňa prechádzala história a nebola zmrazená v konkrétnej podobe zachovalej stavby, ale kontinuálne pokračovala. Holé popraskané múry, nepatrné zbytky omietok, zubaté, nerovné korunky zachovalých hradieb. Toto a mnoho ďalších detailov vyvoláva v človeku bezprostredný zážitok, ktorý je nazývaný cenou veku, hodnotou starnutia alebo dojmom pominuteľnosti, kde sa do kontextu stavia boj s prírodou a ľudským dielom.“
Veľká časť zrúcaním na Slovensku bola ešte na prelome 17. a 18. storočia viac či menej kompaktnými hradmi. Tri storočia prechádzali tieto stavby rôznymi fázami deštrukcie. Keď zmizli krytiny striech, zhnili drevené konštrukcie, prepadli sa stropy a začalo chátrať tiež murivo. Rozkladu stavby potom často pomáhali obyvatelia neďalekých dedín a na zrúcanine čerpali stavebný materiál. Tým rýchlejšie sa začali rozpadať múry, objavili sa prvé veľké praskliny a následne sa zrútili časti hradieb. Medzitým sa už vegetácia zakorenila priestoroch holých budov, zachytila sa tiež na hradbách a svojimi koreňmi ich narušuje. Je jasné, že postupom času nastane úplný zánik stavby. A to by predsa pri veľkej náklonnosti k romantizmu žiadny ctiteľ zrúcanín nechcel.
Už v 19. storočí sa objavujú prvé pokusy o záchranu hradov, ale vzniká tiež myšlienkový prúd, ktorý nepripúšťa žiadny zásah ľudskou rukou do zrúcaniny, lebo by práve cena vekov bola zničená. Ak uvidíme niektoré zakonzervované a sprístupnené hrady, iste nás napadne, že na myšlienke z 19. storočia niečo bude. Betónom zanesené trosky sprístupnené navyše oceľovými lavičkami a schodíkmi už prestali vyvolávať dojem pominuteľnosti. Práve na tom je vidno detailnú ukážku ceny veku. Namiesto urodzeného rytiera prechádzajúceho komnatou si skôr vybavíme robotníka v montérkach, ktorý prihadzuje do oranžovej miešačky patričné množstvo cementu. Ale nezúfajme, záchrana zrúcaniny nemusí vždy skončiť jej zabetónovaním.
Kým sa pristúpi k záchrane torzálnej architektúry, treba vždy veľa premýšľať. Musíme pochopiť zmysel stavby. K tomu je nutné preštudovanie jej dispozície, zhotovenie pôdorysu a nakreslenie rekonštrukcie (čo najvernejšie zachytenie pôvodnej podoby objektu k tej dobe, kým došlo k prvým deštrukciám). Po dôkladnom zmapovaní a preskúmaní súčasného stavu objektu možno uvažovať o možnostiach záchrany. Tých sa ponúka hneď niekoľko, od obyčajného zaistenia stavu až po obnovu pamiatky. Práve tu je vhodné si uvedomiť, že objekt, ktorý sa nachádza v stave zrúcaniny už niekoľko storočí, nie je vhodné vracať do pôvodného stavu, lebo už dávno zmizla z povedomia ľudí podoba hradu ako zachovaného objektu. Aj keď sa ponúka mnoho podkladov o pôvodnej podobe hradu, je jej obnova nevhodná. Veď by sa jednalo o vytváranie niečoho nového a nevhodného.
Zostáva teda variant spočívajúci v odstránení trosiek, statickom zabezpečení budov, v doplnení múrov a zakonzervovaní narušených hradieb. Ale i tento zdanlivo jednoduchý zásah sa prejaví ako nesmierne technicky a finančne náročná akcia, ktorá má svoje presné zákonitosti a ak má dopadnúť dobre, vyžaduje presné dodržiavanie pracovných postupov a predovšetkým prácu kvalitných odborníkov, začínajúc architektom a končiac remeselníkom, ktorý z lešenia premuruváva korunky hradieb. Po zhotovení dokumentácie musia na hrad prísť geológovia a statici. Je potrebné preskúmať podložie hradieb. Veď skaly, na ktorých spravidla hrady stoja sú zaťaženými mnohými tonami muriva. Často dochádza k narušeniu skalného podzákladia a skaly i s hradbami sa vykláňajú zo svahu. Geológovia teda musia rozpoznať prípadné nebezpečenstvo. Statik zase vytvorí plán na zaistenie stability trosiek. Potom prichádza architekt s vypracovaním plánu na záchranu zrúcaniny.
Najskôr sa teda zaistí, ak je to možné, stabilita podložia. Ďalšia fáza prác spočíva v odstránení náletových kríkov a porastov, ktoré narušujú hradby. Tu je treba postupovať s veľkou dávkou zmyslu pre rast zrúcaniny. Niektoré stromy dotvárajú jej charakter a mali by preto v objekte zostať. Pri odkrytí deštrukčných vrstiev by nemali chýbať archeológovia, ktorí sa postarajú o prípadné nálezy. Samotné odpratanie sute v priestoroch nad zachovanými miestnosťami má obrovský význam, lebo váha sute spôsobuje obrovské bočné tlaky na zachovalé murivo. Odkrytím základov nastáva potreba statického zabezpečenia zrúcaniny. To sa vykonáva rôznymi spôsobmi, no malo by sa však dbať na to, aby nebol narušený vzhľad ruiny nepatričnými konštrukciami. Často je však nevyhnutné použiť napríklad oceľové laná alebo drevené trámy podopierajúce nakláňajúce sa murivo. Dostavba kamenných podperných pilierov nie je taká častá, skôr ukážkovo je spravená napr. na Hrušove. Na spevnenie porušeného muriva sa používa maltová injektáž. Vymurovanie zrútených častí, ktoré zlepšia statickú rovnováhu objektu sa väčšinou robí zo staviva trosiek.
Býva zvykom odlíšiť nové nadstavby od pôvodného muriva nejakým náznakom. Stáva sa to napríklad malým odstúpením v líci muriva, iným spôsobom väzby muriva, atď. Takéto zvýraznenie však môže pôsobiť rušivo a jeho použitie je treba zvážiť. Pri oprave muriva hrá úlohu um remeselníkov v kombinácii s použitou metódou opravy. Ak chceme čo najmenej narušiť charakter zrúcaniny, prihliadame aj na také detaily ako je opakované zašpárovanie vyplavenej malty medzi kameňmi muriva. Stereotypným zahladením špár vzniká kontrast medzi novou a starou maltou. Je potrebné dodržovať nerovnosť povrchu špáry. Toto sa dá dosiahnuť pomocou dreveného nástroja, ktorý v malte špáry zanechá nerovnaký povrch. Zdôraznené vyšpárovanie je možné len pri riadkovom a tehlovom murive. Pri múroch z lomového kameňa je nevhodné, ale predsa som sa s ním na niekoľkých opravovaných zrúcaninách stretol.
Orieškom je určite spevnenie narušených korún muriva. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, môže byť korunka celkom kompaktná. Pri podrobnejšom prieskume zistíme, že horné vrstvy muriva sú krehké, lámavé a drobia sa ako perník. V tomto prípade sa nestabilné murivo rozoberie a znovu premuruje. Povrch je zabezpečený maltovou zálievkou, ktorá zabráni prenikaniu vody. Upravené múry môžeme prekryť trávami alebo machom, ktoré majú tiež ochranný význam. Pri tejto práci, rovnako ako pri stabilizácii bočného ukončenia muriva máme stále na pamäti čo najvernejšie kopírovanie tvaru zrúcaniny. Jednoducho povedané, novým premurovaním nesmieme vytvoriť geometrické novotvary, ktoré vznikli napr. opravami hradu Beckov a Strečno.
Pri počte postupov, ktoré by sme radi videli pri záchrane zrúcaniny, by sme mohli pokračovať na mnohých ďalších stranách, ale pre celkový prehľad čitateľa tieto riadky stačia. Po ich prečítaní si iste každý uvedomí, že na záchranu takéhoto objektu ako je trebárs Lietava nestačí len skupinka nadšencov, fúriky a vrece cementu. To však ani prinajmenšom neznamená, že by milovníci hradov mali byť z účasti na záchranách zrúcanín vylúčení. Naopak ich spolupráca s odborníkmi by mohla ušetriť dosť peňazí. Peniaze sú najväčším kameňom úrazu, hlavne ak pomyslíme na to, že oprava zrúcaniny je akciou, od ktorej nemožno očakávať návrat investícií. Hradná zrúcanina je už súčasťou prírody a ako k takej musíme k nej aj pristupovať. Súdny človek iste nechce, aby sa v objekte zrúcaniny budovali luxusné hotely pre západných turistov.
Na záver by som ešte raz zopakoval slová architekta Janáka, že „Práca architekta je najlepšia, ak ju nie je na pamiatke vrátenej životu vidieť“. Avšak aj dobrý architektov zámer môže pokaziť zlá realizácia a potom dochádza k strate hodnoty starnutia, ktorá je najpríťažlivejšou vecou, ktorú v sebe hradné ruiny majú.“
Aleš Hoferek - autor projektu Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine
Komentáre
super
Je jeden zámok, z ktorého zostalo už len pár kameňov
A tak sa Kočí zámok, utopený v hlbkach Petrovských lesov, už stáva iba legendou...
Hm...
Peniaze niesú až taký problém
Zdravíme svojich rodných...
Rodný ???
Ináč ak hľadáte na nete aj zaniknutí hrad, možno na stránke www.hrady.sk ho nájdete. Prajem príjemný deň.