chobiho dobrodružstvá

Ako a kedy ste vlastne začali zachraňovať Lietavský hrad?

Pôvodne sme združenie zakladali traja a okolo nás bolo mnoho rôznych ľudí. Najskôr sme iba chceli zakričať do tmy – poďťe ho zachrániť! Časom sme však zistili, že len blázni si môžu zobrať v dnešnej dobe na starosť takúto stavbu, ktorá absolútne nie je zisková. Takže nakoniec to zostalo na nás (úsmev). Okrem toho, Lietava má šťastie aj v tom, že je srdcovou záležitosťou mnohých odborníkov na Slovensku.

Ste rodákom z Lietavy, takže hrad je zrejme aj vašou srdcovkou.

To je. Budúcnosť tejto zrúcaniny, ako všetkých, je hlavne o ľuďoch. Teraz, keď sme už povinní starať sa o hrad, potrebujeme mať podporu od ľudí. Našťastie, zatiaľ tá podpora existuje. Od prvých zásahov na hrade v roku 2003 úzko spolupracujeme s Krajským pamiatkovým úradom v Žiline, metodikom, statikom a s rôznymi odborníkmi na hrady. Náš čestný člen Aleš Hoferek z Moravy nás o zrúcaninách naučil na začiatku najviac. Pokiaľ ide o ostatných ľudí, ktorí nám prichádzajú pomáhať pracovať, sú menej stáli, ale i takí, ktorí sú tu roky. Zaujímavé no zároveň aj smutné je, že nie sú ani tak zo Žiliny či Lietavy, ale skôr z celého Slovenska, ba i z Moravy.

Sú najväčším problémom pri záchrane hradu peniaze?

Mohlo by sa to zdať, lebo ich potrebujeme, a veľa. Ale nie naraz. Došlo by totiž k takzvanému neefektívnemu preinvestovaniu. Je lepšie, keď prichádzajú postupne, lebo aj zrúcaninu hradu treba tiež konzervovať postupne. Vieme si predstaviť počas roka preinvestovať na hrade tak maximálne 3 až 5 miliónov korún. Každoročne môžeme na Slovensku získať prostriedky iba z jedného grantu s názvom Obnovme si svoj dom z ministerstva kultúry. Pánboh zaplať, že aspoň takýto grant vôbec je, no pre nás by bolo do budúcnosti zaujímavé získať napríklad 20 miliónov na dlhšie obdobie, napríklad na 10 rokov, postupne financie čerpať a zároveň ich účtovať. To by bol najlepší systém pre záchranu hradu. 

V akom stave je Lietavský hrad oproti iným zrúcaninám na Slovensku?

Nedá sa to veľmi špecifikovať. Lietava však má jednu veľkú výhodu, že je to zatiaľ kompaktná zrúcanina. Znamená to, že je oproti iným hradom v relatívne dobrom stave. Každý hrad si však vyžaduje osobitný samostatný prístup a ak budú mať ľudia chuť pracovať a budeme mať podporu aj zo strany pamiatkového či odborného okruhu, takýto druh pamiatok má šancu byť zachránený pre budúce generácie.

Keď už ste sa na to dali, nezachránite napríklad aj Starhrad?

Starhrad určite nie. Jedno občianske združenie chcelo Starhradu pomôcť, no máme informácie, že vlastníci Starhradu z rodu Pongrácovcov nemajú záujem o aktivity občianskych združení na tomto hrade. Nie je nám však ľahostajný osud Hričovského hradu. 

Prečo práve tohto, a nie napríklad Súľovského hradu?

Súľovský hrad je krásna prírodná rezervácia a hrad je jej súčasťou. Pár konzervačných zásahov by zvyšku muriva pomohlo, no realizácia prác v takýchto podmienkach je dosť nereálna.

A Hričovský hrad je vám čím blízky?

Dobre, priznám sa (úsmev). Podľa mňa všetky zrúcaniny hradov si zaslúžia pozornosť. My tento hrad chceme zachrániť v tom zmysle, že chceme byť impulzom, aby tam vznikla nová občianska iniciatíva, ktorá by prevzala žezlo ochrany nad touto malebnou zrúcaninou. Hrad je potrebné minimálne zdokumentovať a zamerať. 

Vráťme sa však k Lietavskému hradu, ktorý dobre poznáte. Určite viete o jeho NAJ... Počuli sme, že je druhým najväčším a najnedostupnejším hradom na našom území. Že sa naň dalo takmer iba vyletieť, podľa toho dostal aj názov Lietava...

Archeologické výskumy už dnes dokázali, že existuje viac hradov, ktoré sú väčšie. Ak hovoríme o dostupnosti, jediná prístupová cesta na Lietavu vedie z juhozápadnej strany, po ktorej terénnym autom bez problémov vyvážame materiál. Horšie je na tom Hričovský hrad, tam prístupová cesta nie je a bola by to situácia, ktorá by sa musela v budúcnosti riešiť ako prvá, ak by sa tam nejaké konzervačné práce mali rozbehnúť. 

Podľa nás je však Lietava určite jednou z najkrajších zrúcanín na Slovensku. Podobný názor majú aj mnohí ľudia, ktorí sa venujú takýmto torzálnym stavbám. Vyjadrujú sa, že Lietava je určitým skvostom medzi zrúcaninami, nielen kvôli kompaktnosti, ale aj preto, že tu stále existujú zachované múry, bašty a rôzne vzácne architektonické detaily. 

Keby sme si teraz zobrali fotku hradu z 80. rokov minulého storočia a teraz, ako sa zmenil reliéf hradu?

Na prvý pohľad sa jeho tvar nezmenil, avšak po dôkladnom preskúmaní zistíme, že úbytok muriva pokračuje neustále. Ide však o detaily, ktoré si bežní ľudia veľmi nepamätajú. Zábery hradu z rôzneho obdobia sú pre nás vzácne, lebo vieme porovnať, kde čo chýba a ako to vyzeralo predtým. Vieme trebárs to, že v 80. rokoch bol hradný palác ešte kompaktný, s podkovitou baštou. V dnešnej dobe je tam obrovský výlom.

Čo bolo v najhoršom stave, keď ste na hrad prišli vy, ako združenie?

Všetko. Ten hrad je naozaj v havarijnom stave. Na začiatku sa v spolupráci s metodikom a statikom vyberali najohrozenejšie a najvzácnejšie miesta. Začali sme palácom, najstaršou vežou, stredným hradom. Na dolnom hrade sa nám nepodarilo ešte robiť nejaké zásadnejšie zásahy okrem dolného obranného múru. Pred tým, ako sme tam prišli, vieme akurát to, že niektorí domáci mali srdcový vzťah k hradu, chodili to tam kosiť, a podobne. Aj keď fotografie práve z 80. rokov minulého storočia ukazujú, že to bola obrovská džungľa. Dokonca sme hrad na niektorých fotkách ani nespoznali. 

Vieme, že sa tu ľudia stále hrabú v zemi a hľadajú „poklady“...

Myslíte detektoristov kovov. Na hrade ich vidíme neradi. Dokonca sme s jedným z nich mali jemnú konfrontáciu, keď prišiel na hrad s detektorom. Pamiatkový úrad nás upozornil na to, že existuje detektorová polícia, na ktorú sa môžeme v prípade problému obrátiť. Ale napokon, aj to sú len ľudia, sú milovníkmi histórie a hľadajú zaujímavé veci. Keby som nezačal robiť na hrade, možno by som bol tiež detektorista (smiech).

Čo robíte na hrade momentálne?

Pracujeme na obnove veže starej brány, ktorá by mala v budúcnosti slúžiť ako kastelánsky objekt, budú v nej obnovené všetky podlažia. Súčasne konzervujeme aj hlavnú vežu. Tam sme tento rok začali s konzerváciou jej južného exteriéru a budúci rok nás čaká konzervácia západného exteriéru, to je časť nad nádvorím. Ak sa nám to podarí, ostávajú už iba dve steny a do dvoch-troch rokov by sme mohli mať hlavnú vežu aj vnútorne prestrešenú, z dôvodu ochrany vzácnych gotických prvkov a omietok. Budúci rok nás čaká už aj prvá etapa konzervácie prvej brány, ktorá je najohrozenejším objektom dolného hradu. 

Viackrát sme už spomínali termín konzervácia hradu. Čo to znamená?

To je druh zásahu, ktorý preferujeme na Lietave. Konzervovaním muriva predlžujeme len jeho životnosť, nezachránime ho na večnosť, ale nestráca svoju historickú autencitu. V 60. a 70. rokoch minulého storočia, keď opravovali Strečno, Trenčiansky hrad a ostatné hrady, robili to s vedomím toho, že je to dobré. Dnes to môžeme nazvať nie príliš šťastnou opravou. Po rokoch sa ukázalo, že cementové malty (betón) nie sú materiály vhodné na opravu zrúcanín. V 90. rokoch minulého storočia začali vznikať na Slovensku organizácie na záchranu hradov a rozmýšľalo sa, ako ich opravovať. Dnes odborná verejnosť odporúča používať staré technológie. Historické hradné múry, čo prežili stáročia dokazujú, že kvalitná vápenná malta je najvhodnejším prípravkom na konzerváciu hradu. S vápennou maltou sa muruje na hrade od „Juraja do Václava“, pretože vápno potrebuje svoj čas na zretie. My sami uvidíme až po 10 až 20 rokoch, či mala naša práca na hrade naozaj ten správny stabilizačný efekt. 

A čo tie povestné vajíčka, vďaka ktorým vraj hradné múry odolali zubu času?

Tie tam nikdy neboli (úsmev). Je to mýtus, ktorý môžeme vyvrátiť. Keď som začal robiť na hrade, tiež sa ma ľudia pýtali, či zoženieme toľko vajíčok. Dokonca aj ja som sa ako začiatočník pýtal odborníkov, či je tento mýtus pravdivý (smiech).

Spomínali ste kastelánske miesto. Uvažovali ste, že by na hrade mohol byť niekedy kastelán či sprievodca?

Hrad v terajšom stave si určite nevyžaduje, aby mal vlastného kastelána. Uvidíme, ako to bude v budúcnosti. Združenie ako vlastník je povinný sa o pamiatku starať a pokiaľ to bude situácia vyžadovať, bude možno aj kastelán. Je to však veľmi ďaleká predstava, pretože na hrade je práce ešte neúrekom a sám som zvedavý, koľko nám vydrží naše nadšenie a tempo. Sprievodca po hrade už funguje aj dnes. Niekoľko našich členov má vzťah k tejto práci a radi sprevádzajú turistov po hrade.

Mohlo by niekedy v budúcnosti dôjsť k uzatvoreniu hradu alebo niektorej jeho časti?

Zmyslom našej práce bolo a bude, aby hrad bol aj naďalej zrúcaninou voľne prístupnou pre verejnosť. Lietava je obľúbeným miestom mnohých ľudí a my nemáme morálne právo hrad ako celok uzatvárať. Niektoré časti hradu však v budúcnosti budú prístupné len so sprievodcom, a to hlavne z bezpečnostného či ochranného hľadiska pred vandalizmom, ktorý ani Lietavský hrad neobchádza.

Počuli sme, že pracujete aj v hradnej studni.

Od októbra minulého roku sme ju čistili. Mnohí si ju pamätajú ako úzke, asi dvojmetrové hrdlo, na dne ktorého boli odpadky. Dnes má len hrdlo hĺbku 2 metre, 6 metrov je hlboká miestnosť pod ním a ďalších 4 a pol metra sme v živej studni. Podľa toho čo vieme tu na začiatku, keď vzniklo nádvorie, bola najskôr cisterna na zachytávanie dažďovej vody. Až neskôr existujú záznamy z Turzovskej korešpondencie, že Juraj Turzo posiela 40 zajatých Turkov na Lietavský hrad na kopanie živej studne. Po zániku hradu studňu zo strategických dôvodov zasypali. Našla sa tam 104 metrov dlhá reťaz. Z toho sa usudzuje, že mala hĺbku cez sto metrov a čo je ešte zaujímavé, živá studňa je vysekaná vlastne na dne bývalej cisterny. 

Ktovie, koľkí kopáči – zajatci to prežili...

Pochybujem, že by to niekto z nich prežil. Myslím, že Turzo im po vykonaní práce nepovedal ďakujem, môžete ísť domov.

A čo tajná podzemná chodba?

Možno tu je, zatiaľ nevieme. Mýty o tom, že by mala ísť z cisterny, sme vyvrátili. Traduje sa milá legenda, že do studne spustili kačičku a vyplávala až v Rajčanke. (úsmev) 

Existujú dokumenty, ktoré tajné chodby popisujú?

Dokumenty ani nie, pretože hrad bol strategickým objektom, ktorý sa v tom období nemohol veľmi opisovať, bolo by to plus pre nepriateľa. To je dnes pre nás nevýhodou. Podarilo sa však objaviť v pražskom archíve rukopis štúdie o Lietavskom hrade od Dobroslavy Menclovej, uznávanej hradologičky, ktorá vydala niekoľko monografií o slovenských hradoch. Presný čas vzniku rukopisu nepoznáme, ale z nepriamych údajov sa predpokladá, že vznikol medzi rokmi 1937 - 1940. Mimochodom, naše združenie sa stalo spoluvydavateľom tejto vzácnej publikácie. Autorka v nej napríklad načrtáva, že pod jednou bránou by mala byť väznica a ďalšie zaujímavé veci. Dokonca sme na hrade mali rôznych prútikárov a dutinkárov, ktorí potvrdili, že hrad ešte odhalí svoje tajomstvá. 

Strávili ste na hrade mnoho dní, nocí. Má Lietavský hrad svojho ducha, strašidlá, bielu paniu...

Keď sme začínali pracovať na Lietave, počuli sme od miestnych ľudí príbehy, dokonca, mnohí ľudia tu duchov a strašidlá vídavajú vraj aj dnes. V každom prípade, hrad má za sebou niekoľko nie veľmi šťastných ľudských osudov. Skonal tu napríklad Ján Lukáči, ktorý bol na smrť ubitý pred bránami Lietavského hradu práve v období, keď hradným pánom bol Mikuláš Kostka. Turistom hovorievame, že duch Jána Lukáčiho dodnes prechádza komnatami hradu. My sme však toho ducha, ani iných, zatiaľ nevideli. A možno že je človek po celodennej práci na hrade už taký unavený, že ani tá predstavivosť veľmi nefunguje. Alebo nás hradní duchovia z diaľky pozorujú a nechávajú v pokoji odpočívať.