Najprv kosili: Aha, mladí chcú zachrániť hrad, usmievali sa pred deviatimi rokmi na úradoch, keď partia kamarátov z Lietavy a Žiliny uvažovala ako pomôcť zrúcanine. Lietavský hrad bol od roku 1753 opustený. A to je dosť dlhý čas na to, aby z neho zostali len ruiny. Chalani vtedy ešte na hrad nemali ani nájomnú zmluvu, pozemky patrili miestnemu lesnému spoločenstvu a celá partia tam chodila len kosiť trávu. Z času na čas zorganizovali koncert alebo hradné slávnosti. To bolo všetko.
Samozrejme, plány boli oveľa väčšie. „Predstavovali sme si, ako hrad opravíme tak, že sa v ňom bude dať doslova bývať,“ smeje sa dnes Ľubomír Chobot. „Mysleli sme si, že len naštartujeme kolobeh obnovy. Že dáme nejaký impulz pamiatkarom a stavebným firmám, ktoré potom hrad opravia. Skutočnosť však bola táka, že nikoho, okrem pamiatkarov hrad absolútne nezaujímal, pretože jeho oprava si podľa podnikateľov vyžaduje sypať do bezodnej studne obrovské peniaze. My sme sa však nezľakli. Pokračovali sme ďalej a dnes je časť najzávažnejších porúch na hradných múroch odstránená. Veríme, že sa ešte za nášho života podarí hrad aspoň zakonzervovať.“
Na začiatku to však tak ružovo nevyzeralo. Po troch rokoch sa nadšenie strácalo. Na hrad chodilo čoraz menej ľudí a aj Ľubomír uvažoval, že združenie rozpustí. „Mal som toho dosť. Na hrade sme len kosili, nič iné sa nedialo. Vtedy prišiel môj zástupca Vladimír Peťo a povedal: Nie, musíme niečo vymyslieť. Z vlastných a požičaných peňazí sme vydali prvé pohľadnice hradu. Spoznali sme Aleša Hoferka z Moravy, ktorý už mal so zrúcaninami hradov skúsenosti a veľmi nám pomohol.“
Mapa vekov: V roku 2003 lesné spoločenstvo prenajalo chlapcom pozemok pod hradom. Asi ich obmäkčilo, že mladí tam toľko chodia, kosia a snažia sa pomôcť. Konečne mohlo združenie robiť veľké veci. Kontaktovali sa z pamiatkovým úradom, vypracovali projekt záchrany, získali metodika Michala Šimkovica, na hrade sa začal pamiatkový výskum. Z mladých ľudí sa pod vedením pamiatkarov a Aleša Hoferka pomaly stávali pamiatkoví poloprofesionáli. Pochopili, že hrad je vlastne akýsi organizmus, nielen kopa skál, ktoré treba podľa možnosti zabetónovať do pôvodnej podoby. Naopak. Každá skala má svoje miesto. Hrad odráža celú svoju históriu, je akousi mapou vekov. Nie každý otvor treba zaplátať maltou; možno je pamiatkou na významnú udalosť v živote hradu.
„Najprv sme mali pocit, že pamiatkari nás chcú zbytočne sekírovať,“ priznáva Ľubomír Chobot. „Štvalo nás to: Výskum? Práce? Vymurujme to a hotovo. Nezdržiavajte nás zbytočne. Ale dnes to chápeme úplne inak. Usmernenia pamiatkového úradu sú veľmi dôležité, inak môžu nadšenci urobiť viac škody ako osohu.“
Multilevelmarketing: Každý hrad potrebuje svojho blázna, ktorý vždy nájde spôsob, ako rozdúchať nadšenie, keď motivácia opadáva. „Kedysi som robil multilevelmarketing. Tam som sa naučil, že každý niekoho pozná, a ten tiež niekoho pozná, a ten niekto môže byť ten človek, ktorého potrebuješ,“ smeje sa Ľubomír. Jeho nadšenie je skutočne chytľavé. „Každý, koho som stretol, bol potenciálne vhodný pre hrad. Celý úspech nášho občianskeho združenia vlastne funguje na multilevelmarketingu. Na budovaní priateľstva, pozitívnom myslení a na neustálom samovzdelávaní. Na začiatku sme na pozíciu metodika oslovili Michala Šimkovica, jedného z najuznávanejším hradológov na Slovensku. On ako pamiatkovo vzdelaný človek spája nás dobrovoľníkov a pamiatkarov.
Nie hocijaký murár: Obnova hradov bola vtedy ešte v plienkach. Na Slovensku fungovali nadšenci v Uhrovci a na Katarínke. Nikto z dobrovoľníkov poriadne nevedel, ako na to. Prakticky ani papierovo. Žiadny manuál, ako opravovať zrúcaniny, neexistoval. Technológie konzervovania hradov sú pritom viac ako zložité. Súčasný materiál sa musí spojiť so starým, nové časti nesmú trčať na zrúcanine ako päsť na oko a pracovné postupy a použité materiály, by mali byť pôvodné, rovnaké ako v období, v ktorom hrad postavili. Dnes už návod „ako na to“ existuje. „Z radov investorov, občianskych združení aj obcí, dvíha sa vlna záujmu o ochranu zrúcanín historických stavieb.“ hovorí Ľubomír. „Aby sme pomohli snahám o citlivú záchranu pamiatok, vznikol projekt Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine. Jeho hlavným výstupom bola kniha, ktorá ukazuje súčasný smer starostlivosti o zrúcaniny tak, aby nedochádzalo k poškodeniu ich hodnôt. Dokonca sa už nájdu aj firmy, ktoré pracujú s tradičnými materiálmi a technológiami. Aj nadšených dobrovoľníkov ochotných priložiť ruku k dielu je dosť. Ani financovanie už nie je podľa Ľubomíra neprekonateľným problémom; grantové peniaze vraj stačia na to, aby sa práce nezastavili. Hoci, samozrejme, ideálna by bola dlhodobá finančná podpora. Ľubomír tvrdí, že by mu ročne stačilo 166-tisíc eur ( 5 miliónov korún ), väčšiu sumu by bol vraj problém rozumne využiť. Veď hrad stavali postupne niekoľko storočí, preto by sa mal aj opravovať postupne. Problém je inde. „Nájsť človeka, ktorý dobre vymuruje“ tvrdí tento vyučený elektrikár, ktorý už muruje tak autenticky, že ho pozývajú aj na iné hrady. „Nesmie to vyzerať ako múrik v záhradke. Každé hradné murivo má svoj charakter, ktorý si treba naštudovať. Na niektoré práce dobrovoľníci napriek nadšeniu nestačia. Tie musí urobiť na zákazku firma. Nájsť firmu, ktorá to s pamiatkami vie je zložité. Staré postupy a materiály pritom majú svoje opodstatnenie: niektoré budovy zreštaurované „po novom“ pred pár desaťročiami padajú a osemstoročné múry stoja.
Voľne prístupný: A ako sa hrad Lietava dostal ako vôbec prvá slovenská zrúcanina do rúk ľuďom, ktorí na jeho rekonštrukcii roky dobrovoľne a zadarmo pracujú? V roku 2007 vyradilo ministerstvo kultúry pozemkové spoločenstvo zo zoznamu možných žiadateľov o dotácie. Čo teraz? Jediné východisko bolo, aby hrad získal do vlastníctva niekto iný. Urbárnici ho nakoniec darovali občianskemu združeniu a v zmluve stojí, že v prípade, ak občianske združenie v budúcnosti zanikne, hrad prejde do vlastníctva obce. „ Na zrúcanine sa cítite voľne a slobodne. Pozorujete hodnotu vekov. Na zrekonštruovanom hrade žiadna sloboda nezostala,“ myslí si Ľubomír Chobot. „Platíte vstupné, kráčate so sprievodcom. Dúfam, že na Lietave sa nikdy nič také nestane. Chceme, aby bola voľne prístupná a každý tam cítil rovnakú slobodu ako my“.
Tento článok bol zverejnený
30. apríla 2009 v týždenníku Plus 7 dní
Autorka článku:
Jana Čavojská
Komentáre
Ahojky, Lietavčania...